Vznik Ústavu Milana Rastislava Štefánika bol úzko spätý s novým politickým usporiadaním v Strednej Európe, konštituovaním Československej republiky po 1. svetovej vojne a s dvomi spoločenskými inštitúciami, zameranými na sféru sociálnu a zdravotnú: Červeným krížom a Živenou, spolkom slovenských žien.
Ústav Milana Rastislava Štefánika bol postavený ako sídlo ženských škôl Živeny, finančne zabezpečený Československým červeným krížom (ČSČK), Ligou amerických Slovákov.
Školy vychovávali odborníkov v zdravotníckej a sociálnej oblasti, čím položili základ zdravotníckeho vzdelávania na Slovensku. O vytvorenie ženských odborných škôl sa usiloval ženský spolok Živena už koncom 19. a začiatkom 20. storočia.
Najväčšiu zásluhu na vzniku Ústavu Milana R. Štefánika mali Elena Maróthy-Šoltésová, predsedníčka ČSČK a čestná predsedníčka Živeny, a Alica Masaryková, dcéra vtedajšieho prezidenta Československej republiky Tomáša G. Masaryka, predsedníčka Živeny a prvá čestná členka ČSČK.
Začiatok vyučovania v Ústave Milana R. Štefánika sa uskutočnil v školskom roku 1925/1926. Išlo o prvú vzdelávaciu inštitúciu takéhoto charakteru u nás.
Škola počas svojej histórie rešpektovala významné dejinné udalosti, ale popri tom tvorila svoju vlastnú históriu a ctila si odkaz svojich zakladateľov: „Slúžiť národu, obetovať sa pre ľud, pomáhať mu dvíhať sa z prachu sociálnej a zdravotnej poroby“ (E. M .Šoltésová).
V každom období vývoja školy na jej pôde pôsobili skvelí pedagógovia a odborníci z praxe, pre ktorých úcta k človeku a profesionálna úroveň vedomostí boli základnými princípmi výchovy a vzdelávania.
Možno konštatovať, že história strednej zdravotníckej školy Milana Rastislava Štefánika, ktorá sa v roku 2004 zavŕšila maturitnou skúškou posledných absolventov štvorročného štúdia, je zároveň históriou vzdelávania nelekárskych zdravotníckych pracovníkov na Slovensku.
Jedinečnosť tejto budovy by si zasluhovala väčšiu podporu zo strany štátu, ktorá by podčiarkla jej význam z historického a spoločenského hľadiska v našich dejinách.
Ideový návrh budovy prevzali architekti od Františka Mareša, ktorý sa považuje za otca dievčenského školstva v Brne a bol osobným priateľom Dušana Jurkoviča. Do dejín tejto budovy, ktorej poslanie bolo vzdelávať a rozvíjať našu spoločnosť, sa zapísalo aj obdobie 2. svetovej vojny – počas roku 1944 tu sídlilo veliteľstvo partizánskej skupiny Ďumbier.
