Myšlienka vzniku národnej knižnice Slovákov vznikla už v 19. storočí. Význam tejto inštitúcie odzrkadľoval potrebu vznikajúceho národného povedomia o zachovaní písomných materiálov, kníh a listín, pre budúce generácie. Zbierka takého formátu bola považovaná za nutnosť pri procese sebaurčenia slovenského národa. Za zakladateľov prvej zbierky sa považuje Michal Rešetka a Martin Hamuljak, ktorí svoje celoživotné dielo odovzdal do správy Matice Slovenskej. Tá v budovaní tejto zbierky pokračovala a rozširovala ju. Zbierka sa v rokoch 1863-1875 rozširovala najmä vďaka darom od občanov.
Už rok po vzniku Československa bola činnosť Matice slovenskej obnovená a tým sa začala moderná éra budovania knižničnej zbierky tejto inštitúcie. Počet narástol na číslo 100 000 zväzkov a už začiatkom 30-tych rokov sa začali ozývať hlasy zdôrazňujúce potrebu samostatnej inštitúcie. Takáto zbierka presahovala kapacitné možnosti, ktoré boli pre zbierku vyčlenené od postavenia druhej budovy Matice slovenskej v jej nových priestoroch.
Návrh na vypracovanie štatútu samostatnej slovenskej národnej knižnice zaznel v roku 1936. V ďalšom roku 1937 sa rokovalo už o návrhu samostatnej budovy. Dňa 10. 7. 1938 bol položený základný kameň novej budovy, na ktorom bolo napísané: „Táto národná knižnica slovenská má zachovávať budúcim pokoleniam slovenským duchovné bohatství slovenského národa, stvorené za stáročia minulé. Má zhromažďovať duchovné bohatstvo, tvorené v čase terajšom, a jej úlohou bude aj pre budúcnosť zachovávať všetky duchovné dôkazy existencie slovenského národa, tvorené nielen na území Slovenska, ale všade, kde Slováci žijú a budú žiť.”
Stavba sa však pre nedostatok financií neuskutočnila.
Činnosť ľudí pracujúcich s knižničnou zbierkou vyvrcholila 1.5.1941 založením Slovenskej národnej knižnice. Tento akt prebehol na zakladajúcom valnom zhromaždení, na ktorom sa schválili stanovy a ciele novej inštitúcie: „Prvou úlohou SNK je vyhľadávať, zbierať a uchovávať všetky tlačené i akoukoľvek rozmnožovacou či reprodukčnou technikou zachytené písomné, zvukové aj obrazové prejavy, ktorých pôvodcovia sú Slováci a ktoré sa týkajú Slovákov alebo Slovenska. Druhou úlohou SNK je obstaraný materiál odborne spracovať, do katalógov ho rozpísať a ním verejnosť oboznamovať, ale aj vydávaním osobitného časopisu Slovenská kniha a tlačenými Katalógmi Slovenskej národnej knižnice.”
Za prvého tajomníka, ktorý zastával úlohu výkonného vedúceho funkcionára bol zvolený Anton Baník, od roku 1943 Július Barč – Ivan a potom od roku 1947 Boris Bálent. SNK mala svojich dôverníkov. Boli to spolupracovníci, ktorí vykonávali činnosť v rôznych odboroch Matice slovenskej.
Nová inštitúcia si vyžadovala aj novú budovu, dostatočne veľkú a reprezentatívnu na svoju činnosť. V roku 1944 vznikla prípravná komisia, ktorá mala takéto plány pripraviť. Z dôvodu vojny a s ňou spojených udalostí už druhý krát v histórii tento zámer nevyšiel. Financovanie SNK, ktorá aj po vojne spadala pod činnosť Matice bolo veľmi naštrbené a jej činnosť nestabilná. Opakovane sa vynárala otázka – ako ďalej? Má sa SNK pričleniť k Bibliotéke Matice Slovenskej alebo práve naopak? Prvú výraznú zmenu priniesol rok 1952, odkedy sa SNK stala pravidelne dotovanou od Poverníctva školstva, vied a umení.
Knižničná zbierka sa po vojne mimoriadne rozšírila o zbierky z historických knižníc zo skonfiškovaných cirkevných a šľachtických zbierok z Bijacoviec, Slanca, Žarnova, Brzotína. Celkový nárast zbierky o 35 000 zväzkov doplnila knižnica fyzikusa Flittnera z Liptovského Mikuláša. Zlom v existencii SNK priniesol zákon o Matici slovenskej z roku 1954, ktorý rozhodol o zlúčení SNK s Bibliotékou Matice slovenskej. Matica tým získala úlohu ústrednej národnej knižnice a bibliografického a knihovedného ústavu Slovákov.
Architektonická súťaž na novú budovu Matice slovenskej bola vyhlásená v roku 1961 a víťazný návrh predložili architekti Dušan Kuzma s Antonom Cimmermannom. Základný kameň budovy Slovenskej národnej knižnice bol položený v auguste 1963 pri príležitosti osláv 100.výročia založenia Matice slovenskej. Nová budova Matice slovenskej bola vystavaná v rokoch 1964 – 1975 na Hostihore v Martine. Autori sa rozhodli využiť na stavbu metódu zdvíhaných stropov, ktorá bola na tú dobu veľmi progresívna. Vďaka tomu sa knižnica stala prvou budovou v Československu postavenou touto jedinečnou technikou. Vo výškovej časti budovy je na fasáde použitá štruktúra slnolamov. Budova bola pôvodne postavená v poradí ako tretia budova Matice slovenskej a slúžila ako sídlo tejto národnej inštitúcie.
Od roku 2005 je už sídlom výhradne samostatnej inštitúcie Slovenskej národnej knižnice. Objekt knižnice má výšku 42 metrov rozdelenú do 16-tich podlaží a dĺžku 110 metrov. Na celkovej úžitkovej ploche s výmerou 27 000m2 je uložených vyše 3 000 000 zväzkov v regáloch s celkovou dĺžkou 72km. Interiér tohto kultúrneho stánku je dielom Vojtecha Vilhana a Gabriely Cimmermanovej. Vnútorné a vonkajšie priestory dotvárajú diela slovenských umelcov ako Fraňo Štefunko, Jozef Kostka, Vladimír Kompánek, Milan Laluha, Václav Cíger a Elena Belušová.
„Na základe Zákona NR SR č. 183/2000 Z. z. o knižniciach z 12. mája 2000 sa Slovenská národná knižnica odčlenila od Matice slovenskej a stala sa samostatnou štátnou kultúrnou ustanovizňou.“ Zavŕšila sa tak vyše storočná snaha o formovanie a realizáciu myšlienky jednej národnej knižnice. Verím, že napriek dlhej dobe a mnohým zmenám, ktorými si táto inštitúcia a Slováci historicky prešli by Michal Rešetka a Martin Hamuljak boli pyšní.
