Nielen minerálny prameň Mädokýš, ale celé jeho okolie patrilo v minulosti vyhľadávaným miestom na výlety Martinčanov. Hovoríme o konci 19. storočia ako aj 60. a 70. rokoch minulého storočia. Minerálny prameň bol pôvodne prekrytý dreveným altánkom, aby do neho nepršalo. Drevený altánok bol neskôr nahradený murovanou stavbou. V časoch pred výstavbou sídliska Ľadoveň, v zimnom období, bolo okolie Mädokýša rajom pre lyžiarov – bežkárov. V 60. rokoch minulého storočia sa začalo s výstavbou Múzea slovenskej dediny – skanzenu, čím sa lokalita stala atraktívnejšiou.
O jahodnícky prameň sa viedli v 18. storočí spory medzi Svätomartinčanmi a Jahodníčanmi. Richtár Andrej Švehla v roku 1877 chcel upraviť prameň, čo Jahodníčania odmietli z obavy, že stratia naň vlastnícke práva. Nakoniec Jahodníčania súhlasili s tým, že ku prameňu môžu Svätomartinčania chodiť na výlety a organizovať tam zábavy. Prameň však musel zostať vo vlastníctve Jahodníčanov.
Neskôr bola na úpravu okolia prameňa vypísaná finančná zbierka. V roku 1894 bol uvedený ako prenajímateľ pražský podnikateľ Vincent Merkl, ktorý vodu z Jahodník predával ako minerálnu vodu. O prameň Mädokýš sa zaujímal aj Župný výbor, ktorý chcel v jeho okolí vybudovať tzv. letný kúpeľ. Majiteľmi prameňa boli v tom čase Pavol Siráň a Ján Párička, ktorí požadovali 5000 korún s tým, že prameň odstúpia mestu. Mesto s touto požiadavkou nesúhlasilo.
Na záver jedna zaujímavosť. Architekti Ivan Trylč a Tibor Gombarček v 80. rokoch minulého storočia dostali od Zväzu slovenských architektov za úlohu spracovať štúdiu vrtu na termálny prameň pod Jahodníckymi hájmi. Predpokladalo sa, že geotermálny vrt by sa využíval na rekreačné účely s vybudovanými kúpeľmi a bazénmi. Vybudovaním termálneho aqaparku by región Turiec získal na atraktívnosti. Vrt bol razený do hĺbky 2200 m, ale žiaľ akcia nebola úspešná.
